Chantal Akerman (Belgicko)

Belgická režisérka a vizuálna umelkyňa Chantal Akerman, ktorú prestížny americký týždenník The Village Voice nazval „jednou z najdôležitejších európskych režisérok svojej generácie“, je známa svojimi inovatívnymi dielami, ktoré zvyknú prirovnávať k filmom Jeana-Luca Godarda alebo Rainera Wernera Fassbindera.

Aj keď Akerman odmietala nálepku „feministickej režisérky“, stala sa rozhodne priekopníčkou filmovej tvorby o skutočných problémoch ženských hrdiniek, s využitím experimentálneho a hlboko osobného prístupu k týmto témam. Ako Godardova žiačka (ktorá sa rozhodla stať sa filmárkou, keď v 15 rokoch videla práve jeho Bláznivého Petríčka) navštevovala filmovú školu INSAS v Bruseli a neskôr parížsku Université Internationale. Svoj obdiv ku Godardovi vyjadrila v krátkom filme Saute Ma Ville z roku 1968, ktorý bol vybraný do súťaže na filmovom festivale v Oberhausene. Jej rukopis charakterizuje predovšetkým jej minimalistický štýl, ktorého podstatou je statická kamera, dlhé zábery, monológy či mlčanie, ktorými znázorňuje duševný stav svojich odcudzených, väčšinou ženských postáv vo všedných udalostiach a každodennej rutine. Tieto črty nachádzame aj v jej druhom a najznámejšom dlhometrážnom filme Jeanne Dielman, 23 quai du Commerce, 1080 Bruxelles.

Natočila celý rad dokumentárnych filmov, medzi nimi aj televízne projekty o choreografke Pine Bausch (Un jour Pina m'a demandé, 1983) a o pianistovi Alfredovi Brendelovi (Les trois derniere sonates de Franz Schubert, 1989). Zvláštne postavenie zaujíma muzikál Golden Eighties (1986). V roku 1996 natočila aj mainstreamovú snímku Un Divan a New York (A Couch In New York), romantickú komédiu s Williamom Hurtom a Juliette Binoche, o americkom psychoanalytikovi a parížskej tanečníčke, ktorí si vymenia byty. O tri roky neskôr Akerman odcestovala do Jasperu v Texase, kde nakrútila dokumentárny film Sud o vražde Afroameričana Jamesa Byrda Jr. Film bol uvedený na filmovom festivale v Cannes.