Režisér, scenárista, kameraman a fotograf. V roku 1957 absolvoval odbor fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov podnietil vznik niekoľkých projektov (Divadlo obrazu, Štúdio) a sústredil okolo seba skupinu mladých umelcov z rôznych disciplín. Sám Havetta bol prozaikom, aranžérom, fotografom, výtvarným redaktorom, knižným grafikom, no od prijatia na FAMU v roku 1961 sa stala pre neho prvoradou filmová tvorba. Práve v nej totiž videl možnosť vyjadriť svoje pocity a spojiť skúsenosti z rôznych umeleckých disciplín. Na školu sa dostal v šťastnom období uvoľnenej tvorivej atmosféry a podľa jeho profesora Karla Kachyňu bol najosobitejším zjavom ročníka. Hoci zaujal už svojimi školskými filmami, po návrate na Slovensko nebolo pre Havettu na Kolibe miesto. A tak sa v roku 1967 zúčastnil na tvorbe diapolyekranu na EXPO ’67 a v rokoch 1967 – 1968 bol výtvarným redaktorom vydavateľstva Smena. Na Kolibe dostal šancu až v roku 1968. Podarilo sa mu tam realizovať len dva celovečerné filmy – Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné – oba však patria k vrcholom slovenskej kinematografie. Vďaka nim sa do slovenskej tvorby dostala hravosť, improvizácia a spontánnosť. Uvedenie druhého z nich na MFF Benátky však nebolo pre Havettu odrazovým mostíkom ku sláve, ale znamenalo definitívny zákaz jeho tvorby na Kolibe. Až do svojej predčasnej smrti, vo veku 36-rokov, sa Havetta venoval už len externej spolupráci s Československou televíziou, hlavne tvorbe pre deti a mládež. Na Dňoch českého a slovenského filmu v Bratislave v roku 1990 získal in memoriam cenu za celoživotné dielo.
Hoci Havettove filmové dielo nie je rozsiahle, malo pre vývoj slovenskej kinematografie výnimočnú umeleckú a historickú hodnotu. Svoj režijný hraný debut Slávnosť v botanickej záhrade nakrútil v scenáristickej spolupráci so spolužiakom z FAMU, scenáristom a dramaturgom Luborom Dohnalom, ktorý sa podieľal aj na hranom debute Juraja Jakubiska Kristove roky. Na rozdiel od Jakubiska, ktorý sa vo svojich vtedajších filmoch inšpiroval predovšetkým rodným východným Slovenskom, Havetta sa nadchol pre západné Slovensko. Vo svojom filme originálne spojil inšpiráciu naivným maliarstvom, nemým filmom a výtvarným impresionizmom. Aj keď kritika ocenila film pozitívne, na realizáciu svojho druhého hraného filmu Ľalie poľné si musel niekoľko rokov počkať. Politická situácia sa po roku 1969 zásadne zmenila. Nastúpila normalizácia a s ňou i nové vedenie Slovenského filmu. Havettovi sa tak nepodarilo presadiť nakrúcanie prózy Ivana Olbrachta O smutných očiach Hany Karadžičovej, adaptáciu prózy Milana Ferka Keby som mal pušku, ktorú neskôr nakrútil Štefan Uher, ani pôvodný scenár Dušana Lechana Terárium.
foto: Vladimír Vavrek
Portál DAFilms.sk je výsledkom tvorivej spolupráce siedmich významných európskych festivalov dokumentárneho filmu združených pod Doc Alliance. Našim cieľom je posúvať hranice dokumentárneho filmu, propagovať jeho rozmanitosť a podporovať kvalitné autorské filmy.
