Film, nakrútený na motívy poviedok Hrabalovej knihy Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet (1965) zostal po svojom uvedení 20 rokov v trezore, pretože téma politických perzekúcií v päťdesiatych rokoch nemala v rýchlo sa normalizujúcej kinematografii miesto.
V kladnianskych oceliarňach pracujú „politickí previnilci“ (živnostníci, vzdorujúci intelektuáli či veriacich rôznych cirkví) a na vedľajšom šrotovisku tzv. „kopečkářky“ – odsúdené za pokus o emigráciu. Ich paradoxné, groteskné či lyrické situácie prekonávajú prekážky bezohľadnej diktatúry a vyjadrujú tak vieru v človeka a jeho schopnosti nájsť v každej ťaživej situácii iskru nádeje a prekonať aj najťažšie rany osudu. Ponížení, no nepokorení tu žijú vo vzdorovitom smútku, ktorý prebíjajú čiernym humorom, žartovaním, drobnými radosťami, pospolitou súdržnosťou a láskou. Železné haraburdie v jeho „odžitom bytí“, ktoré má byť pretavené na ušľachtilú oceľ, sa tu stalo bohatým, surrealisticky podnetným zdrojom výtvarnosti Šofrovej kamery. Z oficiálnej štruktúry spoločnosti do oceliarní štítivo vstupujú jej „zdraví“ reprezentanti ako do zamorenej zóny: pokrytecký funkcionár, demagogická učiteľka s pioniermi, štáb filmárov nakrúcajúci falošný „dokument“, senilný minister (paródia na Zdeňka Nejedlého). Autonómnou nečiernobielou postavou je nešťastný, melancholický dozorca Anděl. Vždy môže byť ešte horšie, život však neprestáva byť divný a krásny...
Skutočnú premiéru si film odbil až po novembri 1989. A aj keď získal na MFF v Berlíne 1990 Zlatého medveďa, pre Jiřího Menzela išlo len o neskorú satisfakciu. Svoj nasledujúci film totiž smel natočiť až po piatich rokoch - navyše išlo o budovateľskú agitku Kdo hledá zlaté dno (1974).
Portál DAFilms vznikol vďaka tvorivej spolupráci siedmich významných európskych festivalov dokumentárneho filmu združených pod Doc Alliance.