Režisér Peter Solan (1929 – 2013) patrí spolu so Štefanom Uhrom, Martinom Hollým a Stanislavom Barabášom, medzi najvýraznejšie osobnosti povojnovej slovenskej kinematografie. Počas svojej kariéry sa venoval filmovej a televíznej tvorbe, hraným i dokumentárnym projektom.
Základným parametrom Solanovho filmu je jeho diskrétna réžia, rozvíjanie nenápadného štýlu napätia a intenzifikácie filmového vypovedania o silách a slabostiach človeka v hraničných situáciách. Nespoliehal sa na efektnosť, kontroverznosť, trendy – len nakrúcal tiché filmy. Príznačným sa stalo jeho solitérstvo, názorová nekompromisnosť, sebakritickosť.
V roku 1949 začal študovať filmovú réžiu na pražskej FAMU. Po nástupe na Kolibu v lete 1953 sa začlenil do prvej „nebezpečnej“ vlny vysokoškolsky vzdelaných filmárov, ktorá doma „narazila“ na provinčné vedenie a umeleckú sterilnosť slovenského filmu. Podobne ako ostatní tvorcovia, musel aj Solan najprv realizovať sériu krátkych dokumentárnych i hraných agitiek (Trať voľná, Muž, ktorý klope) v Štúdiu dokumentárnych filmov, kde sa názorovo overovali možní adepti hraného filmu. Prvý dlhometrážny hraný film, adaptáciu satirických poviedok Petra Karvaša Čert nespí, nakrútil v roku 1956 s režisérom Františkom Žáčkom. Solan sa stal držiteľom niekoľkých, najmä žánrových prvenstiev v dejinách slovenského filmu. V hranom filme debutoval prvou slovenskou filmovou satirou, nakrútil prvú detektívku (Muž, ktorý sa nevrátil, 1959), aj v zahraničí sa presadil prvou psychologickou drámou z prostredia koncentračného tábora Boxer a smrť (1962). Nehovoriac o dlho pripravovanom projekte prvej, výpravnej sci-fi Neznáma planéta (1961), ktorý sa však nakoniec nerealizoval. Koncom 60. rokov sa Solan výrazne angažoval vo vedení Zväzu filmových a televíznych tvorcov (FITES), ale aj filmársky – odvážnym výrazovým spracovaním spoločensko-kritických tém (Sedem svedkov, 1967; ...A sekať dobrotu, 1968; Malá anketa, 1969). Aj preto bol od roku 1972, už v čase normalizácie, preradený do Štúdia krátkych filmov (spolu s Jurajom Jakubiskom). K hranému filmu sa nakoniec vrátil detským filmom A pobežím až na kraj sveta (1979) a spomenúť treba aj vo vtedajšej slovenskej filmovej produkcii netypický, neo-noirovo ladený krimipríbeh Tušenie (1982).
Od konca 50. rokov Solan postupne rozvíjal osobitú líniu filmového vypovedania – vlastný mikrožáner filmu ako prípadu. Filmové re-konštrukcie spoločenských prípadov, nezriedka odkazujúce na súdne prostredie (Tvár v okne, Malá anketa), nechcú človeka obviňovať ani odsudzovať. Film ako prípad je predovšetkým istým druhom svedectva. Svedčiť filmom u neho znamenalo problematizovať stav vecí, jednorozmerné videnie skutočnosti (Kým sa skončí táto noc). Angažovanosť neznamená vybrať si jednu stranu, ale zaujato obhajovať nestrannosť, mnohohlasnosť. Pre Petra Solana sa film stal nástrojom premysleného dokumentovania, rozpoznávania jedinečnosti a nesamozrejmosti ľudského správania, rozhodovania a konania – či už ide o boxera Komínka (Boxer a smrť) alebo matku rozhodujúcu o osude svojho postihnutého dieťaťa (Balkón plný plienok). Viac než na optimistickom „vyznení“, záleží na otvorenosti (rozpornosti) vnímania stavu vecí, na neustálom pýtaní sa na parametre osobnej zodpovednosti.
(autor textu: Martin Kaňuch)
V spolupráci s
Portál DAFilms.sk je výsledkom tvorivej spolupráce siedmich významných európskych festivalov dokumentárneho filmu združených pod Doc Alliance. Našim cieľom je posúvať hranice dokumentárneho filmu, propagovať jeho rozmanitosť a podporovať kvalitné autorské filmy.
