Dramaturg, scenárista a režisér Pavol Sýkora (1931–1970) je pozoruhodnou osobnosťou slovenského dokumentárneho filmu druhej polovice 20.storočia. Po absolvovaní pražskej FAMU pôsobil hlavne ako dramaturg a scenárista dokumentárnych filmov na Kolibe. Okrem príklonu k flahertyovskej rekonštrukcii Sýkoru charakterizuje snaha o empatiu a blízkosť k človeku, pochopenie pre podivné peripetie ľudského údelu. Vyhýbal sa štylizácii, nehľadal odstup. Naopak, osobne sa angažoval, aj mimo nakrúcania. Jeho filmy tvoria precítené obrazy človeka, často bez slov, sondy do jeho vnútorného prežívania a intimity.
Pred nástupom na FAMU pôsobil Pavol Sýkora ako vidiecky učiteľ v zapadnutej juhoslovenskej obci Ábelová, kde ešte zažil spisovateľku Boženu Slančíkovú Timravu. Najprv sa venoval poézii, ktorá výrazne určovala jeho filmové myslenie. Pôsobil predovšetkým ako dramaturg krátkych filmov, no okrem toho písal aj scenáre, nielen dokumentárnych, ale aj hraných filmov. Už na pražskej FAMU stretol ideálneho filmárskeho kolegu dramaturga a režiséra Rudolfa Urca, s ktorým sa od začiatku 60. rokov pokúsili koncepčne reformovať, tematicky i formálne otvoriť tvorbu dokumentárnych filmov na Slovensku, priblížiť ju filmovému dianiu vo svete. V prelomovom roku 1963 sa Sýkora spolu s Rudolfom Urcom, Martinom Slivkom a ďalšími tvorcami pokúsili oživiť stagnujúcu dokumentárnu tvorbu na Slovensku. Kriticky sa vymedzili voči tvorbe filmov ako „povrchných úžitkových prostriedkov propagandy“. Kľúčovým impulzom sa pre nich stala koncepcia autentickosti a pravdivosti v dokumentárnom filme poľského dramaturga a režiséra Jerzyho Bossaka. Cieľom bolo menej fabulovania a inscenovania, civilizmus, objavovanie sily obrazu, bez viazanosti na komentár. Organickou súčasťou modernej dokumentárnej výpovede sa stala anketa, reportáž, skrytá kamera a ďalšie vyjadrovacie prostriedky.
Sýkorove filmy sa neangažujú spoločensky alebo politicky. Fascinoval ho skôr vnútorný svet postáv, ich intimita. Vo filme Vlado, Marienka, Jojo a starý otec (1966) zachytáva príbeh starého otca, ktorý vychováva sám tri vnúčatá po smrti ich matky i svojej manželky. Jeho obetavosť a láskavosť pôsobí až rozprávkovo. Už v prípade tohto nakrúcania Sýkora nedokázal udržať odstup od diania pred kamerou. „Drobné ,prehreškyʻ ako napríklad nákup detských topánok, či vyprážanie rezňov pre nedeľné obedy sme dali do scenára, aby sme im pomohli. Obuv zakúpená za prostriedky filmu deťom zostala i po filmovačke,“ spomína kameraman Mikuláš Fodor.
Záujem o verejne málo diskutované, tienisté stránky života mladej generácie, fokus na jej neistoty a zaváhania, na zlyhávanie výchovy v rodine či na škole, formuloval Sýkora najprv ako scenárista v sérii kritických filmov Zlé deti? (1963) Ladislava Kudelku, Kto je bez viny...(1964) a Deti a rozvody (1965) Jaroslava Pograna. Túto líniu završuje už ako režisér dokumentárnym filmom Spoveď(1968). Počas návštevy nápravnovýchovného ústavu pre mladistvé v Pardubiciach Sýkora objavil krehké osemnásťročné dievča Lidku, ktoré ho ohromilo nielen spoveďou o jej ťažkom životnom osude, ale aj inteligenciou, zrelosťou a citom v jej básnickej tvorbe. Žila na ulici, stratila matku, krádež ju dostala do väzby. Sýkora, verný svojmu naturelu, jej sľúbil pomoc po prepustení na slobodu. Pomohol Lidke zamestnať sa vo filmovom štúdiu, stala sa asistentkou strihu. „Svojich hrdinov si zakaždým ľudsky zamiloval. Zaujímal sa o ich ďalšie životné osudy,“ napísal Urc v profile Pavla Sýkoru do svojich Neviditeľných dejín dokumentaristov.
Sýkora nesledoval len outsiderov, ktorí sa pre problémy so zákonom ocitli na okraji spoločnosti. Fascinovala ho pozícia solitéra, jednotlivca skúšaného samotou, ťažkou prácou, jeho život na periférii. Na lazoch, v jemu známom prostredí, pre svoje filmy objavil príbehy mladej učiteľky aj malého hospodára. V portréte ABCD (1969) učí mladé dievča vo vidieckej málotriedke, ďaleko od priateľov i mestskej kultúry. „Azda len láska k jej povolaniu a k deťom jej dáva silu, aby dokázala prekonať túto samotu prostredia i ducha,“ píše Urc. V Malom gazdovi (1969) Sýkoru zase zaujal osud školáka Janka, ktorý odíde pracovať na cudzí statok, aby pomohol mame a súrodencom. Na rozdiel od predošlých Sýkorových hrdinov však mladý chlapec netúži po veľkom svete, škole a kamarátoch, chce sa vrátiť domov, čo najbližšie k prírode. Jeho predurčenosť, ciele sú jasné: stane sa veľkým gazdom.
Tvorbu Pavla Sýkoru charakterizuje podľa Urca sklon k romantizmu, hľadanie otvoreného, dobrosrdečného, rodine či práci odovzdaného človeka, ku ktorému sa chcel prostredníctvom filmu čo najviac priblížiť a s ktorým sa rád identifikoval. Prejavoval mu porozumenie a súcit. „Film pre Sýkoru nebol len vecou profesionálnej rutiny, bola to súčasť jeho srdca, jeho dychu, jeho života.“ Súčasťou tohto výberu je aj dokument Príbeh Vlada, Marienky a Joja Sýkorovej strihačky Stanislavy Jendraššákovej, ktorý sa po dvadsiatich rokoch vracia k protagonistom filmu Vlado, Marienka, Jojo a starý otec.
(autor textu: Martin Kaňuch)
Pozrite si videoúvod Rudolfa Urca, súpútnika a blízkeho priateľa Pavla Sýkoru:
V spolupráci s
Portál DAFilms.sk je výsledkom tvorivej spolupráce siedmich významných európskych festivalov dokumentárneho filmu združených pod Doc Alliance. Našim cieľom je posúvať hranice dokumentárneho filmu, propagovať jeho rozmanitosť a podporovať kvalitné autorské filmy.
