Kdo bude hlídat hlídače? Dalibor, aneb klíč k chaloupce strýčka Toma

To, čo najvýstižnejšie charakterizuje tému filmu, ktorého aktéri sú symbolicky „uväznení“ v priestoroch Národného divadla, je téma podvratného boja, namiereného proti akémukoľvek establishmentu (v politike, vede i kultúre), často porušujúceho pravidlá či "zákony" – vďaka ktorým sa tento boj stáva z morálneho hľadiska legitímnym. Vachka sa zaujíma o ľudí, ktorí sa stali súčasťou takýchto zápasov a už v nich stihli utŕžiť nejakú ujmu. Zároveň sa vracia k motívu divadla z prvej časti tetralógie Nový Hyperion, a to v súvislosti s myšlienkou, že "celý svet je divadlo a my všetci sme herci", rovnako ako s konceptom "predvolebnej komédie", a tiež s úlohou hercov ako "elity národa" v novembrových udalostiach roku 1989. Na to všetko nadväzuje jeden z novodobých "Daliborov" českej historiografie, Jan Tesař, poukazujúci vo Vachkovom filme na význam mýtu Národného divadla, súvisiaceho s určitým prvkom "divadelnosti" v českých politických dejinách, v ktorých bývajú skutočné udalosti nahrádzané "celonárodnými happeningami". To však v kritických časoch vedie k nivelizácii politických postojov. Proti nim sa potom tragicky vymedzujú ďalšie postavy "Dalibora" vo svojich extrémnych menšinových reakciách... Ponúkajúca sa metafora, ak ju dovedieme do dôsledkov, predstavuje priestor Národného divadla ako miesto, v ktorom sú Vachkovi hlavní aktéri akousi skupinkou „väzňov“ vrhnutou do „žalára“ väčšinových, stereotypných postojov a dobových klišé. V mediálnom kontexte ide však aj v tomto filme o vyhrotený "výkon priamej demokracie" – v tomto zmysle bola charakterizovaná už snímka Čo robiť? – ktorý vytvára priestor postojom a myšlienkam, pre ich problematickosť či nepohodlnosť systematicky vytesňovaným z verejného priestoru. Pretože ak sa chceme priblížiť pravde, je potrebné brať ich do úvahy. S týmito myšlienkami sa vo filme Kto bude strážiť strážcu dostávajú do popredia témy moci, prekračovania noriem, ich odôvodnenie a medze súčasnej politickej demokracie v podobe, ako ju poznáme z praxe. Z inej strany sa tak opäť dostávame k utopickým motívom z Nového Hyperion a skorších Vachkových projektov. Karel Vachek o filme: Činnosť ľudí stavajúcich sa proti nejakému rádu či poriadku je založená na nereakcii väčšiny. Plodí skutky, ktoré patria medzi hrdinské a sú neprimerané. Dnes je dôležité, aby sme sa snažili vyriešiť veci skôr, než narastú do rozmerov, kedy sa nedajú zvládnuť a kedy nastupujú ľudia, ktorí sú za zmeny poriadku schopní obetovať život. Žiadna spoločnosť ich nepotrebuje, sú dôsledkom nezvládnutia množstva dlhodobo neriešených problémov. Petr Šafárik, Rozhovor s Karlom Vachkem: Hloupost je třeba napadat na „opevněných místech“. www.karelvachek.cz