Karol Skřipský (1908 – 1993) je jedným z najplodnejších dokumentaristov slovenského filmu. Pri povrchnejšom pohľade sa jeho tvorba, najpevnejšie usadená v 60. rokoch, zvykne spájať s etno-filmom a horským filmom: s ľudovou kultúrou a Tatrami. V skutočnosti je však tento československý filmár s nami a s našim kultúrnym prostredím zviazaný bytostnejšie.
Fotograf „krás Slovenska“, chatár, turista a horolezec Skřipský sa u nás domestifikoval podobne ako kedysi Plicka a iní Česi „z romantických dôvodov“. V rámci socialistickej filmovej prevádzky bol sprvu jeho škatuľkou populárno-vedecký film, od ktorého sa ale neskôr odpútal a posunul k viac autorskému dokumentarizmu, k vlastným témam. V porovnaní s príbuzne orientovaným Martinom Slivkom bol Skřipský menej modernisticky okázalý, akoby obyčajnejší, zároveň sústredenejší, ľudsky i umelecky introvertnejší. V recepčnom horizonte socialistickej filmovej kultúry, určovanom na jednej strane propagačno-budovateľským nastavením, na strane druhej formalistickými výbojmi a kriticizmom generácie „zlatých šesťdesiatych“, predstavujú Skřipského decentné, obrazovo akosi samonosné dokumenty s minimom komentára, celkom solitérny, zvláštne nezainteresovaný, no o to výraznejší etický prúd. Jeho témy by sa dali zhrnúť nasledovne: intímny, chápavý vzťah k prírode, úcta k životu a ľudskej práci, k človeku-stvoriteľovi; fascinácia múdrou starobou a jej samozrejmým know how, vedomie pominuteľnosti, odchádzanie...
V minulosti sa Skřipského tvorba často rámcovala etno-filmom, keďže zobrazoval starých ľudí z vidieckeho, kvázi patriarchálneho prostredia a (ich) miznúci svet. Ale dnes je to asi skôr EKO ako ETNO! Alebo sa jedno vlialo do druhého a Skřipského „ekologicko-civilistický skepticizmus“ (Branko) je možno aktuálnejší a jeho odkaz nástojčivejší ako včera.
V roku 1967, dva roky pred emigráciou do Švajčiarska (s dôsledkom trezorovania jeho filmov), nakrútil Skřipský niekoľko filmov, ktoré jeho dvorný historik Pavel Branko v medailóne k jeho šesťdesiatke v roku 1968 zhodnotil nasledovne: „Súbor jeho vlaňajších štyroch filmov,(...) z ktorých je každý po svojom, inak krásny (...), predstavuje (...) asi najvyššiu a výrazovo najsústredenejšiu hodnotu, k akej sa hockedy v živote dopracoval.“
Je to hutný rok, „hotová tvorivá explózia“, pozoruhodná najmä žánrovou pestrosťou a umožnená trpezlivosťou autorovej dokumentaristickej metódy. Jej základom je empatické vyladenie sa s rytmom sledovaného javu, človeka, materiálu...; až akési rozpustenie sa vo veci, ktorú filmuje. Viac ako štýl – ten je prostý, minimalistický; imúnny voči formalizmu, sú pre Skřipského autorské gesto podstatné etické hodnoty, ktoré nám sprostredkuje.
V Obyčajnom dreve je to „stvoriteľský“ kontakt fortieľneho remeselníka, opracúvajúceho drevo, ktorého vlastnosti a poddajnosť prirodzene pozná. V Senách na Doščanke je to akási symfónia práce, vyladenej s prírodným rytmom i „mechanikou“ vidieckeho patriarchálneho spoločenstva. Mašinka, milé dokumentaristické capriccio, je portrétom stroja, či skôr nástroja, rozo/i/hraného rozmarnou hudbou minimalistu Iľju Zeljenku. Štyri dni Ľudovíta Čonku, Skřipského „buričský“ majsterštyk, to je – podľa Branka – film-výstraha, „úškľabok civilizácii“, „ktorá si devastáciou prírody sama píli pod sebou konár.“
(autorka textu: Petra Hanáková)
Pozrite si úvodné video k programu od filmovej historičky Petry Hanákovej:
V spolupráci s
Portál DAFilms.sk je výsledkom tvorivej spolupráce siedmich významných európskych festivalov dokumentárneho filmu združených pod Doc Alliance. Našim cieľom je posúvať hranice dokumentárneho filmu, propagovať jeho rozmanitosť a podporovať kvalitné autorské filmy.
