Autorskú profiláciu režiséra a scenáristu Dušana Hanáka, jedného z najvýraznejších filmových tvorcov slovenskej kinematografie 20. storočia, určuje od jeho začiatkov na FAMU, teda už od úspechu jeho študentského filmu Šest otázek pro Jana Wericha (1964), spojenie dobovo príznačnej zvedavosti, kritickosti a odvahy experimentovať s jeho tvorivým sklonom k intuitívnosti, zádumčivosti, empatii či prenikaniu do vrstiev ľudskej autenticity.
Na rozdiel od mnohých iných slovenských filmových tvorcov – absolventov pražskej FAMU v 50. rokoch, ktorí brali začínanie s krátkymi dokumentárnymi filmami na Kolibe ako formu preverovania „povinnými jazdami“ – Hanák k tomuto dokumentaristickému školeniu pristúpil inak (s vlastnou skúsenosťou opravára strojov a baníka) a neskôr ho vždy oceňoval. V tvorivo veľmi pestrom a plodnom období jeho pôsobenia v Štúdiu krátkych filmov (1965 – 1968) aktivoval mnohé črty svojho filmového myslenia (rôznosť kontaktu obrazov, hudby, hovoreného slova alebo titulkov), ktoré neskôr poznamenali aj jeho dlhometrážnu hranú tvorbu. V polovici 60. rokov už Hanák nevyhnutne podvracal princípy schematizmu a služobnosti filmu ako najdôležitejšieho umenia, napríklad aj odkrývaním lživosti a pokrytectva rozvinutej socialistickej spoločnosti (Učenie). S veľkým porozumením, ale aj sarkasticky rozkrýval všetky nedostatky a deformácie, ktoré charakterizovali život človeka v totalitnom režime - obskúrnej rezervácii za železnou oponou (Prišiel k nám Old Shatterhand). Okrem prenikania do rôznych zákutí našej spoločnej, pretvárkou a ľahostajnosťou poškodenej každodennosti, ho fascinovalo aj experimentujúce filmové odkrývanie vnútorného prežívania jednotlivca (Výzva do ticha) alebo vzniku či pôsobenia umeleckého diela (Analógie, Metamorfózy, Impresie).
Hanák síce debutoval v jednej generačnej vlne s režisérmi Jurajom Jakubiskom či Elom Havettom (všetci traja nar. 1938), ale už svojím prvým dlhým hraným filmom 322 (1969) naznačil odlišné filmárske presvedčenie. Máloktorý zo slovenských režisérov kládol taký dôraz na obrazy civilizmu, autenticity života a intimity postáv, na príbehy odlišnosti, svojráznosti, emancipácie i (ne)strácania dôstojnosti človeka (Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Tichá radosť, Súkromné životy).
Porevolučný dlhometrážny dokumentárny film Papierové hlavy (1995) priniesol mrazivú správu o porušovaní ľudských práv v Československu od roku 1945 do roku 1989 a zavŕšil tak reflexiu doby a spoločnosti, ktorá ho obdivovala aj odsudzovala zároveň. A hoci sa Hanák stiahol z aktívnej režisérskej práce, v 90. rokoch ovplyvnil ako pedagóg na VŠMU v Bratislave novú nastupujúcu generáciu dokumentaristov.
Foto Dušana Hanáka: Miro Nôta
Portál DAFilms.sk je výsledkom tvorivej spolupráce siedmich významných európskych festivalov dokumentárneho filmu združených pod Doc Alliance. Našim cieľom je posúvať hranice dokumentárneho filmu, propagovať jeho rozmanitosť a podporovať kvalitné autorské filmy.
